Daňové posúdenie povinných a nepovinných peňažných/nepeňažných plnení vyplácaných/poskytovaných zamestnávateľom svojim zamestnancom

Daňové posúdenie povinných a nepovinných peňažných/nepeňažných plnení vyplácaných/poskytovaných zamestnávateľom svojim zamestnancom

 

Aj pre akékoľvek výdavky zamestnávateľa (podnikateľa), či už podnikateľa fyzickej osoby alebo právnickej osoby platí základná definícia daňového výdavku uvedená v § 2 písm. i) ZDP, podľa ktorej daňovým výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak.

 

Takýmito daňovými výdavkami zamestnávateľa sú aj výdavky súvisiace s plneniami vyplácanými alebo poskytovanými svojim zamestnancom, pričom ich rozsah je všeobecne upravený v § 19 ods. 1 ZDP.

Podľa tohto ustanovenia, ak  výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis (napr. zákon o sociálnom fonde, zákon o cestovných náhradách, ZP) preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu.

Ak výšku výdavku (nákladu) limituje

-          tento zákon (ZDP) okrem výdavku (nákladu) vynaloženého zamestnávateľom na poskytnutý zdaniteľný príjem podľa § 5 ods. 1 a ods. 3 písm. d) za podmienok ustanovených osobitným predpisom (napr. ZP, zákon o cestovných náhradách) alebo

-          jeho zahrnutie v zdaňovacom období upravuje tento zákon (ZDP) v inej výške ako osobitný predpis, ktorým je zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“), 

preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone.

Ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon výškou dosiahnutého príjmu alebo výškou príjmu z prijatej úhrady, uplatní sa výdavok (náklad) alebo jeho časť do daňových výdavkov v tom zdaňovacom období, v ktorom bol dosiahnutý príjem alebo prijatá úhrada.

 

Z uvedeného je teda možné aj odvodiť, že pri poskytovaní peňažných a nepeňažných plnení zamestnávateľom pre svojich zamestnancov, iných ako je priamo odmena (mzda)  za vykonanú prácu:

a)        ak je tieto plnenia zamestnávateľ povinný zabezpečiť podľa osobitných predpisov, napr. osobné ochranné pracovné pomôcky v zákonom určitých prípadoch (napr. zákon o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci), lekárske preventívne prehliadky v zákonom určených prípadoch (napr. zákon o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci) a pod., sú takto vynaložené výdavky zamestnávateľa uznanými daňovými výdavkami. Na strane zamestnanca to býva vždy príjem, ktorý nepodlieha zdaneniu, či už z dôvodu, že je vylúčený z predmetu dane alebo je od dane oslobodený.

b)        ak tieto plnenia poskytuje zamestnávateľ dobrovoľne z vlastného rozhodnutia, t.j. žiadny osobitný predpis mu takúto povinnosť neupravuje, je možné rozlíšiť dve daňové situácie, pričom aj v nadväznosti na § 19 ods. 1 ZDP:

•          môžu byť daňovo zvýhodnené a to priamo vymedzením v ustanoveniach ZDP, že po splnení zákonom určených podmienok  je možné takto poskytnuté plnenia uznať ako daňové výdavky, čo je napr. v prípade výdavkov na zabezpečenie ubytovania zamestnancov, na zabezpečenie dopravy zamestnancov do práce z miesta nástupu, sumy vynaloženej na vzdelávanie zamestnancov a pod., pričom na strane zamestnanca môže byť upravené aj daňové zvýhodnenie formou nezdanenia takto poskytnutého nepeňažného plnenia v plnej výške po splnení zákonom určených podmienok alebo v obmedzenej výške po splnení zákonom určených podmienok,
•          nie sú priamo uvedené v ustanoveniach ZDP resp. sú poskytované nad rámec povinností určených v osobitných predpisoch alebo v ZDP, kde je ich možné daňovo zvýhodniť a to prevažne na strane zamestnávateľa prostredníctvom možného uplatnenia takto vynaložených výdavkov zamestnávateľa do  jeho daňových výdavkov po uplatnení podmienok určených v § 19 ods. 1 ZDP ktorými sú, že:

-              na strane zamestnanca sú  zdaniteľným príjmom podľa § 5 ods. 1 a ods. 3 písm. d) ZDP  a súčasne

-              takéto vyššie nároky vyplývajú z kolektívnej zmluvy, z interného predpisu zamestnávateľa, z pracovnej alebo inej zmluvy uzatvorenej medzi zamestnancom a zamestnávateľom.

Čiže v tomto prípade je možné tú daňovú výhodu priznať len zamestnávateľovi aj to po splnení podmienok určených v § 19 ods. 1 ZDP.

V niektorých prípadoch by bolo možné využiť aj oslobodenie nepeňažného plnenia u zamestnanca podľa § 5 ods. 7 písm. o) ZDP (uvedené bližšie v ďalších častiach).

 

Poznámka:

V súlade so zadanou podmienkou v tomto ustanovení a to, že uznaným daňovým výdavkom u zamestnávateľa je plnenie zamestnávateľa nad rámec limitu upraveného v osobitnom predpise je, že bude na strane zamestnanca zdaňované ako súčasť jeho zdaniteľných príjmov podľa § 5 ods. 1 a ods. 3 písm. d) ZDP. Uvedené znamená aj tú skutočnosť, že takéto zdaniteľné príjmy sú zároveň príjmami, ktoré sú súčasťou vymeriavacieho základu pre platenie odvodov a to tak sociálnych ako aj zdravotných. Toto vyplýva zo skutočnosti, že odvody sa platia v prípade

-      sociálneho poistenia zo zdaniteľných príjmov podľa § 5/1/a)-h), ods. 2 a 3 ZDP

-      zdravotné poistenia podľa  § 5/1/a) – h), j ) a  k), ods. 2 a 3 ZDP.

V nadväznosti na toto ustanovenie je upravený aj § 21 ods. 1 písm. e) ZDP, podľa ktorého daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady) presahujúce limity ustanovené týmto zákonom alebo osobitnými predpismi okrem výdavkov (nákladov) vynaložených zamestnávateľom na poskytnutý zdaniteľný príjem podľa § 5 ods. 1 a ods. 3 písm. d) za podmienok ustanovených osobitným predpisom a výdavky (náklady) vynaložené v rozpore s týmto zákonom alebo s osobitnými predpismi.